Marmarošské vrchy Staré, dávne  Uhorsko. Snemovalo sa pod holým nebom, pod lipami. Demokracia stredoveku. Slovo hranica ani nebolo. Stačila odvaha, energia a vôľa prežiť a bolo možné ísť na kraj sveta, dokonca  až   k  moru. Bývalý   Marmarošský  komitát,  potom  stolica  a  nakoniec   župa  patrila   k  najväčším, ale najchudobnejším a najmenej osídleným krajom Uhorského kráľovstva.  Bol  to kraj Hucuľov, rusínskeho etnika, ktoré sa živilo hlavne chovom dobytka a  prácou v nesmiernych lesoch. Ich chalupy a chaty  zaplnili  úzke  údolia  ale  i strmé  svahy  hôr,  ktoré  sú  tu doslova  dookola. Krajina poloninských lúk, oborohov a drevených cerkví, podobne ako v susednom Zakarpatí,   no  tu  na  južných  sklonoch  hôr  oveľa  goticky,  štíhlejších. Do Marmarošských vrchov sa na turistiku veľmi nechodilo -  tu sa hlavne bojovalo o prežitie. Pred  pár  rokmi však  aj  tu  zavial vánok  zmien. V horách a údoliach medzi riekou Višeuluj a ukrajinskou hranicou vznikol  prírodný národný park. Zahŕňa masívy Munceu,  Popa Ivana, Farkaulu,  Copilašu,  Pietrosulu  Maramurešului, Toroiagy,  Jupanie,  Novatului  i  Cearcanul. Uprostred horského kraja dlhánska dolina  Vaseru  z mesta  Viseu de Sus  až do Comanu pod 1853  m vysokú Jupaniu. Chalupy a gazdovstvá vysoko  nad údoliami pomaly pustnú. I čoraz častejšie  už  prázdne  oborohy  sa začínajú  nakláňať  k zemi.  Do  vysokého  Maramurešu sa pomaly  ale  isto  zakráda  pohodlnejší  stýl  života.