Koločavské poloniny  „Z jednej strany úzkeho údolia Strimba, s večne zadymeným vrcholom, a Stremenoš, Tisová, Dervajka  a Horb.  Z druhej Bojarinsky, Kvasný vrch, Krásna  a  Ruža. Pretože tu sú len hory. Ich  bridlicové  a  pieskovcové  vrstvy  boli  sprehýbané,  skrútené, zhnetené  a  vytlačené  do oblakov.  Kopce,  vrchy a  hory.  Sú  rozorvané  roklinami, priepasťami, údoliami  nie  širšími ako  rozpätie   vojenského  štvorstupu.  Tisíce  prameňov,  desiatky  riečok,  striekajúcich  po balvanoch  prahov a v  tôňach majú  priezračnosť  zelených  drahokamov.  Tu  sa bije o svoju dráhu   Koločavka,  aby  neskôr  v  úzkom  hrdle  splynula  s  dravou  Terebľou. Tu leží  Koločava, dedina tak  nekonečná, že pútnik po hodine, i troch, či štyroch sa dozvedá, že je stále v  Koločave,  Koločave Nehrovci,  Koločave Horbe,  Koločave Lazoch, či nebodaj v  Koločave Merešore.“ Toto považoval  Ivan  Olbracht  za najdôležitejšie, keď v  30. rokoch písal stránky románu o poslednom  karpatskom  zbojníkovi. A  že  Verchovina  v tých časoch bola  hladomorňou Európy, dá  rozum, že Nikola Šuhaj bol aj posledným zbojníkom  Európy.