|
Koločavské
poloniny
„Z
jednej strany úzkeho údolia Strimba,
s večne zadymeným vrcholom,
a Stremenoš,
Tisová, Dervajka a Horb. Z druhej
Bojarinsky, Kvasný vrch,
Krásna a
Ruža. Pretože tu
sú len hory. Ich bridlicové a
pieskovcové vrstvy boli
sprehýbané, skrútené,
zhnetené a
vytlačené do
oblakov. Kopce, vrchy
a hory. Sú rozorvané
roklinami,
priepasťami, údoliami nie širšími
ako rozpätie vojenského
štvorstupu. Tisíce prameňov,
desiatky riečok,
striekajúcich po
balvanoch prahov
a v tôňach majú priezračnosť
zelených drahokamov.
Tu sa
bije o svoju dráhu Koločavka, aby neskôr v
úzkom hrdle splynula
s
dravou Terebľou.
Tu
leží Koločava, dedina
tak nekonečná,
že pútnik po hodine, i troch, či štyroch
sa
dozvedá, že je stále v Koločave, Koločave
Nehrovci, Koločave
Horbe, Koločave
Lazoch, či nebodaj v
Koločave Merešore.“ Toto považoval Ivan Olbracht za
najdôležitejšie, keď
v 30. rokoch písal stránky
románu
o poslednom karpatskom
zbojníkovi.
A že Verchovina
v tých
časoch bola hladomorňou
Európy, dá rozum,
že Nikola
Šuhaj bol aj posledným
zbojníkom Európy.
|
|
|